Obdobie vz(d)oru

Zapínam komp a je štvrť na dvanásť v noci. Pre niekoho večer, pre nás vyžmýchané matky hlboká noc. Mala som už niekoľko správ, že čo robiť v období vzdoru. Trochu na zasmiatie otázka. No nič. Len to občas treba pretrpieť. Tie “náladovečky” sprevádzané akustickými výlevmi, akoby ste ho sťahovali z kože, s akrobatickými saltami bruchom k zemi. Naozaj sa priznávam, že občas zatínam zuby, občas rátam do desať a občas si musím hrýzť do jazyka, lebo si stále len opakujem ,,Je to predsa dieťa” a ,,Je to len a len obdobie”. Priznávam, občas si nemyslím len, že ,,Je to len dieťa” ale ,,Je to mrchavý zasran”, alebo ,,Držte mňeeeee”, alebo ,,Zabijem hoooo”. Ono predsa je to len múdra rada, že každé dieťa je iné. Je to pravda. Občas, keď pozerám na deti svojich kamarátok, sa chytám za hlavu, že prečo to moje musí byť najmrchavšie? Robím v niečom chybu? Veď sa mu venujeme, kupujeme mu drevené edukatívne hračky, poctivo všetko pomaly vysvetľujeme, aby všetko pochopil, snažíme sa…ale proste mladý pán si postaví hlavu, že dnes mamičke “spríjemní” deň a ja mám občas pocit, že od hanby budem chodiť po kanáloch.

Mimo toho, že z môjho malého nerváka, sa vykľul špičkový tréner rodičovskej trpezlivosti za pomoci vzdorového trenažéru nervov, sa z neho vykľul veľmi kreatívny “údržbár”. Napríklad, napadlo by Vás, že toaleta sa dá upchať spláchnutím slipov? Taktiež ho to ťahá k dekoratívnej kozmetike (to má asi po mne) v podobe hry “guľky” s mojim guľôčkovým púdrom po kúpelke. Má aj značné horolezecké schopnosti, keď mi bez pomoci lana behom dvoch sekúnd, kým som mala hlavu otočenú opačným smerom, vyliezol na strechu auta. Nezaprú sa v ňom aj umelecké vlohy (asi tiež po mne), keď si vlastnými výlučkami spestril vzor na koberci. Je to tiež tvorca inovatívnych myšlienok, kedy miesto toalety použil na veľkú potrebu guľôčkový bazénik (celkom výkon zašpiniť “tým” 300 kusov guľôčok a samozrejme aj látkový bazénik). Celkom mu ide aj ,,hod jedlom”, takže možno z neho bude aj športovec. Niekedy rozmýšľame, či ho nedáme spievať do zboru – predsa len pri jeho akustických vystúpeniach vie potiahnuť pekné výšky. Takže jednoznačne máme doma nadané dieťa.

Najviac nás teší jeho snaha naučiť sa nové slová. Hlavne, keď sa ho snažíte týždeň naučiť povedať priezvisko a on začuje vonku z diaľky možno 50metrov od niekoho slovo “ho*no”, to okamžite bez okolkov zopakuje, teší za s neho a celú cestu domov ho s nadšením vykrikuje. Jes jes, búchame od radosti šampanské, hlavne keď doma si niekedy dobre že nezviažem jazyk do uzlu, aby sa nemal odkiaľ naučiť škaredé slová.

Niekedy sa proste nedajú jeho nálady len tak prehliadnuť, hlavne keď po vás zazerajú na ulici, že či mu trháte nechty, alebo pre “pánanajvyššiehonanebesiach” čo robia s tým deckom? No veru, aj my sa “tešíme”, že mladý pánko sa dnes opäť raz “dobre” vyspal. Najlepšie sú rady bezdetných kamarátok “Šak povedz mu niečo”…hahaha. My mamy vieme svoje. A schválne nehovoríme nič. Lebo to je niekedy najlepšie.

Zlaté pravidlo “Nevšímať si”

Dobre vieme, že tí naši malí nerváci, nás občas pekne skúšajú. Poviem Vám, že pokiaľ som nemala aj ja Lukáška, tak tiež som zazerala v meste po tých chuderách mamách, čo sa im decká plieskali o zem a revali na celý obchod že cukríky sú modré a nie ružové. Alebo že nemajú šampón s motívom “Frozen”. Tiež som zhrozene čumela, že “Preboha, tá čo robí s tým deckom? Čo mu nepovie?” Ó áno, teraz si sypem popol na hlavu.

Aj Luky sa vie občas tak vyhecovať a vynervovať, že letí z nuly na sto. Vtedy je akoby v takom amoku, že občas sa ho až ja bojím, či mi ozaj nepleskne jednu “synovskú”. Haha, samozrejme odtiaľ, potiaľ. Ja som sa už naučila, že najlepšou obranou, pred jeho náhlym emotívnym vystúpením, je stiahnuť oponu a proste odniesť ho do jeho izby (áno, aj vrieskajúceho a plieskajúceho sa o zem) a pokojným slovom mu povedať “Tu sa môžeš vykričať a vybiť si zlosť. A keď sa ukľudníš, môžeš za nami prísť do obývačky”. Toto sa nám osvedčilo ako najúčinnejšia metóda. Občas musíme celý ten cirkus opakovať aj 3-krát, ale potom to už zaberie. Sám potom zbadá, že keď ho necháme samého v izbe a nevšímame si ho viac, tak nepochodí a musí sa proste upokojiť. Potom obvykle keď príde za nami a snaží sa upokojiť sa, tak ho objímeme, poľúbime a porozprávame sa s ním. Proste dáme mu najavo, že nech je akýkoľvek, tak vždy sme tu pre neho a ľúbime ho presne takého aký je. Veď povedzme si otvorene, každý máme občas “obdobie vzdoru” a nervov. Myslím, že by nemalo význam na neho kričať a zbytočne ho tým stresovať, lebo teraz úplne vážne – to dieťa keď sa aj tak strašne hnevá a plieska sa o zem, je tiež v neskutočnom strese. Pre nás, možno robí cirkusy za úplnú banalitu, pre neho je to ale vážna vec! Toto si treba uvedomiť. Keď si toto uvedomíme, sami pochopíme, že najideálnejšie je postupovať na rovnakej úrovni – primerane k jeho rozumu a veku. Jasné, že nemá význam začať pomaly vysvetľovať, keď je dieťa v amoku, tak proste “vypína” a absolútne nepočúva, čo mu hovoríme. Preto je aspoň z našich vlastných skúseností najlepšie, nechať ho samého vybiť si tú emóciu, a nechať ho, aby si sám uvedomil, že podobné cirkusy si my rodičia nevšímame a taktiež, že nimi nič nedosiahne. Ale tiež mu dávame najavo, že keď si vybije tú zlosť, tak sme tam potom vždy preňho, s utvorenou náručou plnou lásky a porozumenia. Kde by viedlo, keby kričíte po takom dieťati? Aký by dostávalo aj vzor od nás, ako rodičov? Pretože obdobie vzdoru, je tiež aj obdobie vzoru a z nás rodičov tie deti čerpajú a nasávajú správanie, povahové črty a osvojujú si princípy správania sa v spoločnosti. Tak čo z neho chceme vychovať panovačného despotu, alebo chápajúceho a vyrovnaného človeka? On sám je proste taký, že keď vidím že má “amok”, tak ho treba nechať tak. Nepomôže ani keby som ho objala, proste on musí vypustiť tú “paru”. A potom je už dobre. Niekdy sa takým náladovkám nedá zabrániť, ale je dobré, že už vieme, čo na neho platí a čo sám v tej chvíli potrebuje – potrebuje byť vtedy na chvíľu sám. Ja tiež keď mám nervy tak potrebujem byť chvíľu sama, ale našťastie, ja to už viem ovládať a nekričím a neplieskam sa o zem. 😀

Čo dodať? Každý si pozná svoje dieťa a vie, čo na neho platí. Naozaj nie je nič príjemné, keď musíme z návštevy skôr odísť, pretože moje dieťa predvádza scénu hodnú do SND. Ale viem, že aj toto obdobie pominie a raz bude dobre. Teda dúfam…

Vaša Pupa 🙂

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *